a borítólapra  Súgó epa Copyright 
Sic Itur Ad Astra2006. 3-4. sz.

Tartalom

  • A Sic Itur ad Astra szerkesztősége:
    Lectori salutem!5-7sk [72.63 kB - PDF]EPA-01019-00005-0010

    A szlovák változat Angelika Dončová fordítása.

  • Tevesz László :

    Tevesz László: The Theoretical Framework and European Context of the Hungarian Liberal Concept of Nation in the 19th Century

    In sum, it can be stated that what led to the emergence of the first nation states was a complex interplay of philosophical, political, social, economic and cultural processes in the most developed Western European countries that lasted for centuries. On the politicalphilosophical level this transformation’s most significant, paradigm-changing stage was the radical reinterpretation of and the establishment of a connection between the social contract (which idea already had a long tradition in the region) and the concept of the nation. The transformation of the political and state structures were added to these semantic processes, which can be seen as the organic continuation of absolutist state building, and as such, from the point of view of public law, proceeded within the Westphalian paradigm’s framework. On the other hand, national cultures were forming, which were based on the self-definition of nation-building elites (the so-called “ethnic cores”) as well as the countries’ central high cultures. As a consequence, the emergence of nation states was preconditioned not only by the political institutions and equality before the law, but also moral citizenship, to employ Gellner’s expression, and the identification with a particular national culture.

    The outcome was never a nation state with completely homogenous culture, since due to the segmentation of society there were always subgroups defining their dominant communal identity in opposition to the „national” majority. One of the essential themes of the modern political-philosophical debates, forming in interconnection with nationbuilding, was to clarify the relations between politics and culture, since their boundaries were shifting, and through this clarification also define the nation’s and social solidarity’s „true essence.” In this philosophical dimension, the interpretation of the nation as a collective with shared traditions can be better understood along the dividing line separating rationalists and traditionalists rather than along the Eastern versus Western one. The traditionalist perspective on the French Enlightenment was a significant factor of British and French political cultures. Therefore, certain concepts of the nation do not belong to regions (such as Western or Eastern) or to countries and peoples (French or German concept of the nation), but rather to political groups. These concepts of the nation are dynamically evolving, and they can never contribute to the clarification of the objectively ungraspable „truth,” or to the subjective category of „panacean norm,” instead they are part of the endless reshaping of societal self-definitions. Fordította: Laczó Ferenc

    Myšlienkový rámec skúmania procesu utvárania maďarského liberálneho národa 19. storočia a jeho európsky kontext

  • Vermes Gábor :

    Vermes Gábor: The Blending of Traditionalism and the Enlightenment in Hungary during the Second Half of the Eighteenth Century

    In this article, the author proposes a corrective to the progressivist view of 18th century Hungary, which according to him tends to magnify the force and extent of the Enlightenment. Instead, he offers a more complex picture, arguing that the sharp divide between progressives and traditionalists is not so easy to prove on the basis of the sources: the two tended to intertwine in curious ways and to various effects. Moreover, the author sees secularization as a major developments in 18th century Hungary, underresearched and underappreciated by many historians. The gradual breaking down of denominational barriers was a major development in Hungarian history, which preceded the Enlightenment's time and helped the growth of religious tolerance, the emergence of which might have been the greatest change of the century in Hungary. According to the author, more focus on secularization could offer a way to link traditional and enlightened ideas, which we

    Miešanie tradicionalizmu a osvietenstva v Uhorsku v druhej polovici 18. storočia

  • Milota Malovecká ,
    Fordította: Demmel József :
    Karol Wagner – egy történész patriotizmusa113-124 [173.99 kB - PDF]EPA-01019-00005-0050

    Milota Malovecká: Patriotimus historika Karola Wagnera

    V osobnosti a diele historika Karola Wagnera (1732–1790) môžeme pozorovať silné prežívanie uhorského patriotizmu, spojeného s regionálnym a stavovským cítením. Tento významný muž v dejinách slovenskej, a v dobovom historickom kontexte uhorskej vedy 18. storočia, vytvoril rozsiahle a hodnotné dielo. Svoj aktívny život prežil v epoche osvietenského absolutizmu. Pôvodom bol šľachtic zo Šariša, podľa stavu kňaz a 26 rokov i jezuita, mimoriadne nadaný vzdelanec, ktorého rodnou rečou bola slovenčina a ktorý tiež pôsobil väčšinu svojho života na území Slovenska. Vo vývoji dejepisectva ho zaraďujeme k predstaviteľom mladšej generácie uhorskej kritickej historiografie zavádzajúcej do skúmania minulosti exaktné vedecké metódy. Z hľadiska slovenskej historiografie je významné, že K. Wagner pri historickom výskume sústredil svoju pozornosť na oblasť východného Slovenska, najmä na regióny Spiš a Šariš. Vo svojich dielach silne a jednoznačne vyjadril svoj vzťah k rodnému regiónu i celej krajine. Pre Wagnera bol vlasťou v užšom slova zmysle rodný kraj, v širšom celé Uhorsko. Patria v jeho chápaní bola doslovne otčina – teda rodná krajina a jej duchovné a hmotné bohatstvo zdedené po predkoch, ktoré sa stáva vlastníctvom nových generácií. Regionálne cítenie a uhorské vlastenectvo u neho tvorili harmonickú jednotu. Patriotizmus Karola Wagnera bol vrúcnym vzťahom k tomu, čo je súčasťou vlasti: dejiny, tradície, duchovné a hmotné diela minulých pokolení rodákov i samotné územie krajiny. Keďže Wagner žil a pracoval v dobe osvietenstva, ktorá zdôrazňovala, že pravé vlastenectvo sa prejavuje konkrétnymi skutkami pre dobro vlasti, bolo pre neho ako patriota prirodzené, že vzhľadom na svoje postavenie, nadanie a možnosti prispieval k povzneseniu vlasti výskumom a zbieraním materiálu k uhorským dejinám. Bol zároveň šľachticom a jeho príslušnosť k stavovskému „Natio Hungarica“ sa prejavovala v smerovaní jeho osobnosti, a tým aj v diele, v ktorom sa odráža jeho kladný vzťah k uhorským stavom, a to k šľachticom ako slovenského, tak maďarského pôvodu, ktorí všetci mali nezanedbateľné zásluhy na budovaní spoločnej vlasti. Napriek silnému citovému vzťahu k predmetu svojho štúdia sa však snažil pristupovať ku svojej práci kriticky, a tak sa v jeho diele vzácne skĺbilo hlboké vlastenecké presvedčenie so snahou o objektívny pohľad na minulosť otčiny.

  • Elena Rozskova :

    Elena Rozskova: Drámy jedného šarišského kňaza. Životné dielo Jonáša Záborského na priesečníku slovenských a maďarských drám

    Štúdia paralelne stavia historické drámy Jonáša Záborského ku dobovým, maďarským dielam s podobnou tematikou. Autorka podáva prehľad na vznik a počiatočné obdobie slovenského historického nazerania. Aj Jonáš Záborský pôsobil ako historik, avšak v prvom rade v súvislosti s prípravou teoretického vypracovania dramatického cyklu s historickou tematikou. Námety svojich diel často čerpal z uhorskej histórie a z dejín slovensko-maďarských vzťahov. Autorka dáva do protikladu Záborského drámy Posledné dni Veľkej Moravy a Árpádok so Szvatopluk-om od Jozefa Gaála, respektíve s dielom s názvom Vazul od Ede Szigligetiho. Napriek mnohým podobnostiam medzi jej prácami a maďarskou drámou jej práce majú originálny charakter, viac poukazujú na typologické príbuzenstvo so súčasnou maďarskou tvorbou. Autori obdobia sa taktiež opreli o staré kroniky, legendy a historické práce, a tak písali také diela, v ktorých sa odzrkadlil proces formovania národného povedomia. Tieto témy znamenajú prelomy tak v maďarských, ako aj v slovenských dejinách, tomuto zodpovedajúc dramatici v minulosti našli dôkaz historickej kontinuity vlastného ľudu. Autori rôznymi spôsobmi spracovali spoločné historické témy, tieto „rozdiely“ však tvoria spoločný slovensko-maďarský kultúrny kontext.
    Fordította: Angelika Dončová

  • Miriam Viršinská ,
    Fordította: Kiss Csilla :
    A protestáns pátens a magyar és a szlovák történetírásban139-154 [196.09 kB - PDF]EPA-01019-00005-0070

    MiriamViršinská: Protestantský patent v stanoviskách slovenskej a maďarskej historiografie

    Problematikou protestantského patentu sa od doby jeho vydania zaoberalo mnoho historikov, a nielen cirkevných. Súvisí to najmä s obdobím, v ktorej bol patent vydaný. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 19. storočia vyvrcholila v habsburskej monarchii vnútropolitická kríza, ktorá viedla k pádu neoabsolutizmu.

    Protestantský patent bol jednou z prvých uskutočnených zmien po porážke monarchie v rakúsko-piemontskom konflikte. Uhorský protestantský patent vydaný 1. septembra 1859, ktorý sa nedotkol sedmohradsko-saskej evanjelickej cirkvi, mal dať protestantským cirkvám v Uhorsku zákonný základ pre jednotnú a samostatnú výstavbu cirkevného poriadku podľa vzoru rakúskeho konzistoriálneho systému. V Uhorsku však vydanie Protestantského patentu viedlo k otvorenému odporu, čo malo rôzne dôvody: predovšetkým cirkevnoprávne, politické a národné. Čoskoro sa v priebehu sporu o septembrové zákony vykryštalizovali dve strany, ktoré medzi sebou prudko bojovali. Na jednej strane stáli tzv. patentalisti, prívrženci patentu, a na strane druhej tzv. autonomisti, ktorí od počiatku pristupovali k patentu s nedôverou a rozhodne ho odmietali.

    Protestantským patentom sa slovenská historiografia zaoberá v kontexte politickej situácie na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov ako prvým vážnym vystúpením predstaviteľov slovenského národného hnutia na začiatku 60. rokov 19. storočia, ktoré sa pokladá len za predohru slovenských národno-politických aktivít v tomto období. Avšak z pohľadu slovenských dejateľov boj o patent zohral mimoriadne dôležitú úlohu, na čo poukazuje aj fakt, že sa v ňom angažovali vedúci predstavitelia slovenského národno-politického života, ako boli Karol Kuzmány, Jozef Miloslav Hurban alebo Michal Miloslav Hodža. Slovenská evanjelická inteligencia si uvedomovala, že v súvislosti s Patentom sa nerozhodovalo len o cirkevnopolitickej otázke, ale že tento zápas mal aj národnopolitický rozmer.

    Maďarská historiografia je v porovnaní so slovenskou nepomerne obsiahlejšia, čo sa týka nielen problematiky Protestantského patentu a obdobia pred vyrovnaním, ale celkového výskumu dejín protestantizmu v Uhorsku. Spomeniem autorov ako Zsilinszky Mihály, Bucsay Mihály, Fabiny Tibor, Zoványi Jenı, Kertész Botond. Maďarská historiografia kladie predovšetkým dôraz na politickú motiváciu, ktorá zohrala prvoradú úlohu pri vydaní Protestantského patentu. Poukazujú na skutočnosť, že vydanie Protestantského patentu malo výsostne politické zacielenie.

  • Szabó Viktor ,
    Fordította: Demmel József ,
    Fordította: Zahorán Csaba :
    A protestáns pátens a magyar és a szlovák történetírásban155-172 [214.75 kB - PDF]EPA-01019-00005-0080

    Viktor Szabó: Slovenská otázka v politike uhorských vlád v období dualizmu

    Príspevok sa zaoberá národnostnou politikou uhorských vlád v rokoch 1867 až 1918, ktorá determinovala aj negatívny prístup ku Slovákom, ktorých vedúcich predstaviteľov a ich hlavné kultúrne ustanovizne neustále obviňovali z panslavizmu a protištátnej činnosti, ktorá nesplňovala národné požiadavky uhorských vlád. Táto politika bola namierená hlavne proti trom fungujúcim slovenským gymnáziám a Matici Slovenskej, ktorých pôsobenie vláda prísne sledovala a kontrolovala a postupne sa snažila ich slovenský národnostný charakter potlačiť a neskôr ich úplne zlikvidovať.

    Maďarské vedenie krajiny pre svoje národné účely využívalo taktiež členov administratívneho aparátu, akými boli napríklad predstavitelia hornouhorských žúp, miest a obcí. Ďalším nástrojom tejto politiky boli rôzne spolky, zakladané za účelom odnárodňovania Slovákov a ich postupnej maďarizácie. K najznámejším spolkom patrili Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (FEMKE) a Uhorsko-krajinský slovenský vzdelávací spolok. Tie na svoju agitačnú činnosť využívali aj vlastné noviny, ktoré sa stali ich hlásnou trúbou.

    V nasledujúcom období sa snažila uhorská vláda pritvrdiť opatrenia proti národnostiam v krajine aktívnou národnou politikou, ktorá v kontexte Slovákov bola zameraná hlavne na potlačenie hnutia za Československú jednotu, vybudovanie účinného systému pomaďarčujúcich inštitúcií, akými mala byť sieť štátnych ľudových škôl s vyučovacím jazykom maďarským a tiež zavedenie podrobnej evidencie a kontroly vysťahovalectva z krajiny. Ďalším prostriedkom národnostnej politiky v Hornom Uhorsku mal byť Zákon o obecných a iných miestnych názvoch z roku 1898, ktorého cieľom bolo pomaďarčovanie obcí, čiže napĺňanie „maďarskej štátnej idey“. Taktiež bolo pri úrade ministerského predsedu založené „oddelenie národnostných a socialistických záležitostí“, ktorého úlohou bolo sledovať národnostnú otázku v jednotlivých pododdeleniach.

    Na začiatku 20. storočia prebehli dve akcie zamerané voči nemaďarským národnostiam v Uhorsku. „Americká“ akcia súvisela so slovenským vysťahovalectvom a „Hornouhorská“ akcia s ekonomickou politikou uhorskej vlády voči národnostným finančným ústavom.

    V tomto období sa stáva ťažiskovým bodom tiež aktívna školská politika vlády, na čele s ministrami školstva Wlassicsom a Apponyim, smerujúca proti národnostiam.

    Určitým medzníkom v období koaličnej vlády od roku 1906 bola Černovská tragédia v roku 1907, ktorá vyvolala u Slovákov veľkú nevôľu a pobúrenie.

    Ďalej sa príspevok zaoberá aktívnou národnostnou politikou ministerského predsedu Tiszu, ktorý sa snažil strategicky urobiť voči národnostiam určité ústupky.

    V slovenskej otázke na poli národností aktívne vystupoval aj maďarský politológ a sociológ Oszkár Jászi, ktorý vytvoril program radikálnej občianskej skupiny a rozviedol svoju koncepciu národnostného zmieru a riešenia národnostnej otázky v Uhorsku.

    Štúdia načrtáva základné kľúčové momenty v politike jednotlivých uhorských vlád od Andrássyho až po Károlyiho kabinet voči Slovákom, ako aj zákonné opatrenia návrhy na riešenie národnostnej otázky v období dualizmu.

  • Vesztróczy Zsolt :

    Vesztróczy Zsolt: „A Felvidék”. Slovensko-maďarská pamfletová diskusia v 1870-tych rokoch

    V 1870-tych rokoch sa začala slovensko-maďarská diskusie o slovenskej otázke pamfletom A Felvidék zvolenského podžupana Bélu Grünwalda, ktorý bol iniciátorom zrušenia tropch slovenských gymnázií a Matice slovenskej v rokoch 1874–1875. Grünwald vosvojom pamflete vysvetlil, že pomocou prostriedkov dualistického zariadenia je nutné zničiť alebo asimilovať slovenskú inteligenciu, a „nová inteligencia” môže napomáhať slovenskému ľudu stať sa absolútne lojálnym voči uhorskému štátu. Grünwaldovi odpovedal zo slovenskej strany známy národovec Michal Mudroň, ktorý ho upozornil na národnostný zákon a vyčítal mu jeho predpisy. Ich spor ešte viac prehĺbil slovensko–maďarské protiklady, a meno Grünwalda sa stalo symbolom násilnej maďarizácie.

  • Katona Csaba :
    Két nemzedék : Egy apa–fiú konfliktus nemzetiségi háttere209-236 [304.45 kB - PDF]EPA-01019-00005-0100

    Katona Csaba: Dve pokolenia : Pozadie jedného národnostného konfliktu medzi otcom a synom

    Štúdia skúma pozadie zdanlivo nezmieriteľného protikladu Františka Kabinu, zaujímavej postavy slovenského národného hnutia 19.-20. storočia, a jeho syna Alexandra Katonu (Kabinu). Kabina, ktorý počas svojho dlhého a skutočne kuriózneho života (1844–1931) pôsobil ako advokát, redaktor, vydavateľ, statkár atď., so svojim synom od jeho stredoškolských čias vôbec nebol v kontakte. Chlapca vychovávala z matkinej strany stará mama v Ostrihome. Podľa rodinných spomienok vzťah týchto dvoch mužov sa preto prerušil, že otec po smrti svojej manželky nepočkal ani jeden rok a už sa opäť oženil, avšak významnú úlohu v definitívnom ukončení ich vzťahu zohralo aj uvedomelé slovenské myslenie. Alexander Katona (1875-1936) vyrastal v maďarskom jazykovom prostredí, pomaďarčenie jeho mena tiež vypovedá o jeho zmýšľaní. Zmena jeho politickej príslušnosti naznačuje, že v roku 1918, v čase jesienkovej revolúcie, bol predsedom ostrihomskej Národnej rady. Na základe zachovaných prameňov národnostný konflikt nadobudol svojské národnostné zafarbenie, taktiež je však pravdepodobné, že nie slovensko-maďarský protiklad hral úlohu v ukončení ich vyťahu, ale skôr to, že otec a syn s podobnou tvrdohlavou povahou, ktorí sa ani nestýkali, sa ani nepokúsili o zmierenie.
    Fordította: Angelika Dončová

  • Zilizi Zoltán :

    Zilizi Zoltán: Realizácia tzv. zákona Lex Apponyi na evanjelických ľudových školách liptovskej župy

    Najviac kritizovaným rozhodnutím uhorskej vlády pod vedením Sándora Wekerleho, v súvislosti s národnostnou otázkou, bol zákon vynesený v roku 1907 č. XXVII. o právnych pomeroch neštátnych základných škôl, cieľom ktorého bolo rozšírenie maďarčiny a maďarskej kultúry medzi nemaďarskými národmi, žijúcimi v Uhorsku. Tento zákon spolu so zákonom č. 1907:XXVI. o dozore nad štátnymi základnými školami, známe aj ako Apponyiho školské zákony (pomenované po vtedajšom ministrovi školstva Albertovi Apponyim), už jednoznačne ukazovali zmeny uhorskej vládnej politiky voči národnostným menšinám. Avšak Lex Apponyi v tejto zmene určite nebol prvý: liberálny a voči národnostiam veľkorysý národnostný zákon z roku 1868 čiastočne nahradil zákon z roku 1879 (č. XVIII., tzv. Trefortov zákon), ktorý skončil s liberálnou národnostnou politikou tým, že predpísal povinne vyučovanie maďarčiny v nemaďarských národnostných školách.

    V našej práci sme skúmali a predviedli, ako sa snažilo hlavne ministerstvo školstva zabezpečiť, aby štát a jeho orgány mohli rozšíriť dozor nad neštátnymi školami kvôli rozširovaniu maďarského jazyka a kultúry. Zákon č. 1907:XXVII, spolu s ministerskými nariadeniami zabezpečil právo na zákonné zasahovanie do vnútorných pomerov neštátnych ľudových škôl. Narúšala sa tým autonómia cirkevných škôl, aj záujmy národnostných hnutí, veď cirkevné školy často patrili nemaďarským národom. Popri charakterizovaní učebného plánu (vyšiel v roku 1908; v nemaďarských národnostných ľudových školách predpísal pomerne vysoký počet hodín, na ktorých sa malo prednášať v maďarčine) sme sledovali dva konkrétne prípady prenasledovaných národnostných učiteľov, ktorí pôsobili v Liptovskom župe. Boli to Aurel Rumann (1857–1920) a Miloš Janoška (1884–1963), ktorých obžalovali z nedostatkov pri vyučovaní maďarčiny (z ľahostajnosti k vyučovaniu maďarčiny), ba i z vlastizrady. Predstavili sme charakter disciplinárnych pokračovaní. Hoci počas pôsobenia ministra výučby Jánosa Zichyho boli obžalovaní oslobodení, tieto prípady predsa len demonštrujú preháňanie uhorskej národnostnej politiky v období druhej polovice dualizmu.

    Napriek tomu, že opatrenia štátu namierené na jazykové pomaďarčenie Nemaďarov neprinášali sledované výsledky a prakticky nepomaďarčili, predsa často tvoria i dodnes základ duševných ujm a krívd Slovákov voči Maďarom.

  • Janka Bugajdová ,
    Fordította: Zilizi Zoltán :

    Janka Bugajdová: Fenomén alkoholizmu na Slovensku na začiatku 20. storočia

    Svet v 19. storočí znepokojili prudko sa rozmáhajúce liehoviny a s tým dosiaľ nevídané opilstvo. Bieda, ktorú spôsobovalo, musela byť naozaj šokujúca, lebo alkohol si postupom času získal povesť najväčšieho nepriateľa a začal byť porovnávaný s hrozbami ako mor, vojna a hlad. Neraz sa v dobových prameňoch dočítame, že mu padlo za obeť viac ľudí ako vyššie spomenutým metlám ľudstva.

    Nadmerná konzumácia alkoholu spôsobovala mnoho fyzických chorôb. Ochromila pracovnú výkonnosť proletariátu, o majetok pripravovala roľníka, ale predovšetkým škodila rodine. Tak ako bol lieh spočiatku odporúčaný ako liek takmer na všetko, dostal sa do nemilosti po zistení, že ide o jed. Keď začali národy súperiť medzi sebou v hospodárskom a kultúrnom pokroku, snažili sa pracovníci protialkoholického hnutia ešte intenzívnejšie volať po odstránení alkoholizmu – tejto nemilosrdne ničiacej sile. Veď v zápase o prežitie mohli vraj vydržať len národy duševne aj fyzicky silné. Teória o degenerácii zapríčinenej konzumáciou alkoholu priniesla nové hnutie – abstinentizmus. Jeho príslušníci začali bojovať o abstinenciu celého národa a preto propagovali prohibíciu.

    Na Slovensku sa úplná abstinencia šírila predovšetkým prostredníctvom mladej liberálnej generácie okolo časopisov Hlas a Prúdy orientovanej česko-slovensky. Slovenské abstinentné hnutie sa kontaktovalo na české krajiny, kde mala abstinencia už širšiu základňu. Nielen na Slovensku bol boj proti alkoholizmu považovaný za nevyhnutnú súčasť národného obrodenia.

    Zápas s alkoholizmom na Slovensku koncom 19. a začiatkom 20. storočia je zaujímavý i tým, že mnohí jeho aktéri, ako napríklad V. Šrobár, J.G.Tajovský, P.Blaho, I. Hálek, sú dobre známi i z iných osvetových a politických aktivít. Popri ostatných činnostiach je ich protialkoholická činnosť oveľa menej známa.

    Uhorsko reagovalo na prudké rozšírenie sa alkoholizmu v 19. storočí podobne ako iné krajiny. Limitovaním počtu licencií, obmedzovaním prístupnosti alkoholu a pod. Opatrenia uhorskej vlády však neboli dostatočne razantné predovšetkým pre malé sankcie. Taktiež mala vláda nerozhodný postoj k spolkom miernosti v nemaďarských častiach Uhorska. Tie boli neoprávnene podozrievané z protištátnej činnosti.

    Uhorskom a v rámci toho Slovenskom pohli všetky vlny a novinky svetovej protialkoholickej propagandy a spôsobili v dobe pred i po roku 1918 zákonné opatrenia pokúšajúce sa zamedziť šíreniu alkoholizmu.

  • Angelika Dončová ,
    Fordította: Vesztróczy Zsolt :

    Angelika Dončová: Ľudovít Bazovský v dilemách maďarsko-česko-slovenských vzťahov

    Štúdia sa zameriava na objasnenie osudov, národného cítenia, vlasteneckých postojov osobnosti dr. Ľudovíta Bazovského (1872–1958), obyvateľa stredoeurópskeho regiónu, ako príslušníka viacerých štátnych zriadení. Priblížením jeho života a názorov sleduje vzťah jedného Slováka k vlastnému národu ako aj k susednému maďarskému a českému národu v konfliktných situáciách konca 19. a prvej polovice 20. storočia. Všíma si jeho politickú a zároveň národnú orientáciu a spor medzi vlasteneckým cítením voči Rakúskouhorskej monarchii a ČSR, teda štátnym útvarom, v ktorých prežil väčšinu svojho života. Paralelne so zmenami jeho nejednoznačnej politickej orientácie a štátnej príslušnosti analyzuje Bazovského vlastenecké cítenie a vplyv celospoločenských, štátotvorných, politických a hospodárskych zmien na charakter jeho národnej identity a vlastenectva. V chronologickej postupnosti približuje vzťah tohoto Slováka k uhorskej vlasti a jej politike voči slovenskému národu, k spolužitiu Čechov a Slovákov v ČSR a k jeho národnému správaniu sa počas druhej svetovej vojny. Tým naznačuje zložitosť dôsledkov zmien štátnej príslušnosti a s ňou súvisiace dilemy v maďarsko-česko-slovenských vzťahoch do polovice 20. storočia.

  • Zuzana Motajová ,
    Fordította: Zilizi Zoltán :

    Zuzana Motajová: Narodeniny „tatíčka”. Fenomén osobného kultu v medzivojnovom Československu

    Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý sa 14.decembra 1918 stal prvým prezidentom prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov, sa do histórie nezapísal iba ako politik, filozof a spisovateľ. Jeho život sa vo veku 68 rokov v mnohom zmenil – ako prezident prijímal gratulácie štátnikov i prostých občanov pri každých narodeninách, jeho okrúhle výročia však zmobilizovali takmer všetky zložky spoločnosti a tie z vlastnej vôle a spontánne oslavovali muža, ktorého považovali za osloboditeľa a zakladateľa republiky. Na preja- voch priazne a uznania hlave štátu by nebolo nič zvláštne, keby neprebiehali v tak veľkom rozsahu a v takej rozmanitosti, pričom je pravdivé tvrdenie, že neboli umelo vyvolané ani štátnou propagandou, ani násilím a nátlakom. Masaryk zažil štyri veľké okrúhle jubileá na poste prezidenta – v rokoch 1920, 1925, 1930 a 1935. V tomto roku odstúpil zo zdravotných dôvodov zo svojej funkcie (a v roku 1937 zomrel). Podstatnou zložkou spomínaných osláv boli opakované slávnostné uvádzania opier, divadelných hier, koncertov a oslavných sprievodov po uliciach miest a dedín, rovnako i zakladanie dobročinných spolkov a organizácií a pomenúvanie verejným priestranstiev „Masaryko- vými“. To, že prejavy hrdosti na neho mali aj iný význam než čisto oslavný si uvedomoval i sám oslávenec. Pomocou týchto rituálov si totiž občania novovzniknutého štátneho útvaru znovu vytvárali vlastnú tradíciu, uvedomovali si príslušnosť k štátu, svoju hrdosť na to, že v ňom žijú a v neposlednom rade i prehodnocovali a obmieňali pôvodný panteón hrdinov z dôb rakúsko-uhorskej monarchie. Do popredia sa začali dostávať dovtedy potláčané či málo známe činy národných hrdinov, vlastencov, buditeľov. Česi a Slováci pritom nevyhnutne nemuseli klásť na piedestál rovnaké osobnosti či v rovnakom poradí. Masaryk bol však postavou dobre známou i na Slovensku a veľká časť Slovákov ho vnímala rovnako pozitívne ako Česi. Bol pre nich prezidentom – osloboditeľom a tiež morálnym vzorom, človekom s pevnými zásadami a reálnymi zásluhami o vznik prvej Československej republiky. Bol človekom, ktorý sa zo skromných pomerov dokázal vlastnou prácou vyšvihnúť až na pozíciu prvého muža v štáte. Jeho popularita bola teda prirodzene veľká. Oslavy Masarykových narodenín boli masové, ich obľúbenosť rokmi rástla a napriek zdaniu, že pripomínali vykonštruované slávnosti diktátorských režimov okolitých štátov Európy, až do konca ostali spontánnym prejavom vôle občanov demokratického štátu.

  • Peter Macho ,
    Fordította: Demmel József :

    Peter Macho: Podbradlanský kraj ako topograficko-historický konštrukt v popularizačných dielach o Štefánikovi (1919–1929)

    Košariská, rodná obec generála Milana Rastislava Štefánika, sa nachádzajú na západnom Slovensku. Z administratívneho hľadiska patrí táto dedina do okresu Myjava, ktorý bol v minulosti súčasťou Nitrianskej župy. V 19. storočí sa myjavský región neidentifikoval jednoznačne a výlučne s vrchom Bradlo, ktorý sa vypína nad Košariskami. Zásadný obrat priniesol až rok 1919, kedy bol na vrchole hory pochovaný M. R. Štefánik. V medzivojnovom období prestalo byť Bradlo všeobecne chápané len ako prírodný výtvor, ako geografický či výškový bod. Ťažisko jeho reflexie sa presunulo do sféry kultúry, histórie a národnej symboliky. Od tohto historického momentu bola oblasť rozprestierajúca sa pod Bradlom celospoločensky akceptovaná, vnímaná a prezentovaná ako špecifický región - podbradlanský kraj. Priestor tohto regiónu je vymedzovaný lokalitami, ktoré sú primárne výškovými bodmi, resp. terénnymi nerovnosťami. Sú súčasťou prírody (vrchy, pohoria – napr. Javorina, Bradlo), prípadne stoja na hranici prírodnej a kultúrnej sféry (zrúcaniny hradov – napr. Branč, Čachtica, Dobrá Voda). V tomto prípade môžeme hovoriť o topografickom vymedzení Štefánikovho rodného kraja. V skutočnosti však väčšina autorov prezentuje tieto lokality ako „nerovnosti“ dejinného terénu, teda presúva ich do sféry kultúrnej a civilizačnej. Bradlo je ústredným bodom priestoru, ktorý sa nazýva podbradlanský kraj. Jeho dominancia nad všetkými ostatnými lokalitami a terénnymi nerovnosťami je predovšetkým symbolická: odzrkadľuje heglovsky chápané vyvrcholenie historického procesu v čase a priestore.